BRÁNILI SME MU, VEĎ NECHODÍ S NAMI

            V evanjeliu máme zaznamenanú kratučkú epizódu, kedy Ján hovorí Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ (Lk9,49)
            Kto bol tým mužom, ktorý vyháňal zlých duchov? Bol to učeník Jána Krstiteľa alebo jeden zo 72 učeníkov, ktorých Ježiš neskôr rozposlal kázať evanjelium? Alebo to bol niekto, kto chcel napodobňovať činy, ktoré videl u Ježiša a apoštolov počas ich kazateľskej cesty? Nevieme to. Čo však vieme, je to, že tento muž uveril v Ježiša. Tiež predpokladáme, že v exorcizmoch sa mu darilo. Ján povedal, že „vyháňal zlých duchov“, a nie, že sa pokúšal vyhnať zlých duchov.
            Je iróniou, že tento príbeh nasleduje hneď po udalosti, keď deviati učeníci neboli schopní vyhnať zlého ducha z chlapca (Lk9,40).
Ján mal dobrý úmysel, ale Ježiš ho upozornil na to, že sa mýli: „Nebráňte mu, kto nie je proti vám, je za vás.“
            Tento príbeh nás môže veľa naučiť o našom postoji voči ľuďom, ktorí veria v Ježiša, ale nie sú členmi našej Cirkvi. Sú to naši bratia a sestry v Kristovi, ktorí tiež chcú šíriť jeho evanjelium. Neraz sú dokonca lepšími svedkami ako sme my. Nemali by sme ich podceňovať len preto, lebo neprijímajú všetky dogmy ako my. Skôr sa môžeme pozrieť na ich úspechy a poučiť sa z nich.
            Je povzbudzujúce, že v Cirkvi sa dnes vedú intenzívne ekumenické dialógy medzi vedúcimi predstaviteľmi jednotlivých kresťanských cirkví. Otázky, o ktorých sa diskutuje, nie sú len teologické, dnes je nevyhnutné riešiť aj vzájomné vzťahy – stáročia nepochopenia, nedôvery a odlúčenia.
            Svetlým znamením týchto dialógov je Spoločné vyhlásenie o učení o ospravedlivení, ktoré vydali v roku 1999 Katolícka cirkev a Luteránska cirkev, v ktorom zhodnotili, aké podobné sú ich tradície v otázke ospravedlivenia z viery. Podobne medzinárodná anglikánsko-katolícka komisia pokračuje v skúmaní otázok, na ktoré máme rozličný pohľad – a to je mariánska teológia, Eucharistia a úloha pápeža. Dialóg pokračuje aj s inými denomináciami vrátane Pravoslávnej cirkvi, metodistov, presbyteriánov, letničiarov.
            Vo vzájomnom dialógu zaznieva, že je toho veľmi veľa, čo máme spoločné, a na to sa máme sústrediť. Nie na to, čo nás rozdeľuje. Uvedomme si, že s našimi spolubratmi kresťanmi z iných cirkví nás spája spoločná viera v Najsvätejšiu Trojicu. Veríme, že Boh nás skrze Syna vykúpil z hriechov a že poslal Ducha Svätého, ktorý vedie Cirkev. Všetci veríme vo Sväté Písmo, v silu modlitby, v povolanie navzájom sa milovať a slúžiť núdznym. Naše spoločné korene sú naozaj veľmi silné. Vyjadril to i Benedikt XVI., ktorý sa v roku 2011 stretol s predstaviteľmi Nemeckej luteránskej cirkvi v kláštore, kde žil Martin Luther skôr, ako vyjadril verejne svoj protest voči Katolíckej cirkvi. Pápež s obdivom uznal Lutherovo „hlboké zanietenie a hnaciu silu“ a vyzdvihol, čo všetko majú katolíci a luteráni spoločné.
            Aj pre nás je výzvou, aby sme v každom, kto koná v Ježišovom mene, hľadali nášho spojenca, a nie hrozbou. Spolu tak môžeme účinnejšie pracovať na šírení Božieho kráľovstva. K tomu potrebujeme silu Ducha, ktorý nás bude viesť a ukazovať nám, ako smieme byť aj my činiteľmi zmierenia.

                                                                                     (Slovo medzi nami november 2012)